Nie nadarmo sa vraví, že cestovaním si človek rozširuje obzory a získava nové uvedomenia. Keď som na Bali išiel cez brutálne rozbitú cestu, na ktorú sa nechytajú ani Slovenské cesty, uvedomil som si prečo je tá cesta vlastne taká rozbitá!

Prečo máme rozbité cesty?

No prečo asi? Čo myslíte? Opravia sa tie cesty samy? Alebo ich niekto musí opraviť? Ak áno, tak kto? Kto ich opraví a kedy? Vie mi niekto povedať?

Cesty sú rozbité jednoducho preto, lebo ich nemá kto opraviť a ľudia sa spoliehajú, že ich niekto opraví. A tak sú rozbité rok, dva, tri, päť až kým sa na takej rozbitej ceste niekto nezabije. Potom to možno niekto začne riešiť.

Prečo cestári cesty neopravujú to neviem. Ale jedno viem povedať s isotou. Keby sa ľudia nespoliehali na niekoho iného, že opraví cestu, opravili by ju sami. Áno. Tak to funguje, keď je ľuďom ponechaná voľná ruka a zodpovednosť za svoj život. Keď však zodpovednosť ponechávajú na niekoho iného, vyzerá to presne tak, ako to vyzerá. A nie len rozbité cesty, ale celá spoločnosť je z tohto dôvodu rozbitá! Už to chápete? Už chápete, kde je hlavný problém? Ľudia sa jednoducho spoliehajú na niekoho iného, že vyrieši ich problém. Ale nikto ho často nerieši. A tomuto sa vraví štát moji milí. Štátne zriadenie dohnalo ľudí do tohto bodu, v ktorom sú rozbité cesty, nefunkčné školstvo, zdravotníctvo atď. A ľudia s tým nič nerobia! Pretože odovzdali svoju moc a zodpovednosť štátu.

Ako sa to dá napraviť

Viete si predstaviť ako by to vyzeralo, keby ľudia zobrali zodpovednosť do svojich rúk? Komu by vadila rozbitá cesta, začal by ju opravovať. Komu by vadil starý vzdelávací systém, začal by ho vylepšovať. Ak by ľudia nemali zviazané ruky tým, že prenechali zodpovednosť niekomu inému, mohlo by to tu vyzerať o dosť lepšie. Pretože by ľudia, ktorí chcú, zrazu mohli niečo reálne zmeniť. A veruže takých ľudí je dosť. Ak si toto ľudia uvedomia, ak zoberú svoju moc a zodpovednosť do svojich rúk, už viac nebudú čakať, že niekto za nich vyrieši ich problémy. Začnú ich jednoducho riešiť vtedy keď treba.

Len si predstavte takúto spoločnosť, kde neexistujú dlhodobo rozbité cesty, nefunkčné školstvo, či zdravotníctvo, pretože ľuďom záleží na tom, ako žijú a snažia sa s tým niečo reálne robiť. Pretože môžu.

Ešte chvíľu potrvá kým ľudia zistia, že sa dá fungovať aj inak. Ale keď to zistia, vtedy príde tá skutočná revolúcia. No túto veľkú revolúciu bude predchádzať vnútorná evolúcia jednotlivcov, ktorí budú schopní žiť v slobodnej spoločnosti. Momentálne na slobodnú spoločnosť mnohí ľudia nie sú pripravení. Práve preto žijú v neslobodnom štáte, ktorý sa o nich vraj postará a všetko za nich vyrieši.

A preto tu máme rozbité cesty.

Mnohí ľudia chcú, aby bolo všetko podľa nich. Nevedia prijať rozdielne názory a životný štýl ostatných a myslia si, že ich názory a životný štýl sú (naj)lepšie. (Naj)lepšie sú však len podľa nich a podľa ľudí im podobným. Ľudia sa snažia meniť všetko a všetkých podľa svojich predstáv, no nie vždy to môže byť naozaj najlepšie. Hitler, Stalin a ďalší im podobní si mysleli, že konajú najlepšie, no mnohí ľudia, ktorým ich režimy ublížili, si to nemyslia.

Súdenie a považovanie názorov za pravdu

Veľa ľudí žije v akejsi bubline (ego) a všetko, čo nie je v tejto bubline, považujú za hlúposti, výmysly a zlé, prípadne nesprávne. Veľmi radi súdime a dávame prívlastky dobré/zlé, správne/nesprávne, pravda/nepravda. No všetky tieto prívlastky a súdy vychádzajú z našej obmedzenej skúsenosti. Preto sú často nepresné a priam zcestné. Jeden človek napríklad tvrdí, že veľkochovy, bitúnky a jedenie mäsa sú normálne a druhý človek si myslí opak. Tak kde je pravda? Pravda je ukrytá v každom z nás. Len sme sa od tejto pravdy vzdialili tým, že sme začali nasávať takzvané pravdy od ostatných. Pravda sa nedá nanútiť. Pravdu musí človek precítiť. Pravda je skutočná a nemenná. Názory človek mení každú chvíľu. Keď sa človek stíši a začne počúvať svoje vnútro, zrazu sa mu toľko toho vyjaví… Každý jeden človek, ktorý sa začne venovať sebarozvoju a nazrie do svojho vnútra, dospeje po určitom čase k veľmi podobným názorom a životnému štýlu. Jeden z problémov tejto doby je, že ľudia nežijú v tichu, nie sú sami so sebou a dávajú až príliš veľkú váhu svojim názorom a názorm ostatných. Treba si uvedomiť, že sú to len názory. Názor je len určitý uhol pohľadu na realitu. Preto má toľko ľudí toľko názorov na tú istú vec a nevedia sa dohodnúť na závere, na pravde. Každý si obhajuje svoj uhol pohľadu na vec bez toho, aby videl celok. Kým nevidíme celok, naše závery budú s veľkou pravdepodobnosťou nesprávne. Preto kým nevidíme celok, nie je rozumné považovať svoj názor, svoj pohľad na realitu za pravdu. Je dobré naučiť sa prijať aj iné pohľady na realitu a snažiť sa chápať prečo existujú, prečo vôbec vnzikli. Nie každý sme vyrastali v rovnakých podmienkach, mali rovnakú výchovu, rovnakých priateľov, učiteľov, zažili rovnaké situácie atď. Toto všetko má nemalý vplyv na to, aký človek je a aké má názory. A tieto názory nejdú len tak ľahko zmeniť, najmä ak človek nechce.

Hádať sa s ľuďmi o svojej takzvanej pravde a snažiť sa im ju nejakým spôsobom nanútiť vyžaduje veľa energie. Oveľa schodnejšia cesta je snažiť sa pochopiť a precítiť (empaticky) prečo majú ľudia také názory, aké majú a pochopiť, že v súčasnom stave vedomia ani iné nemôžu mať. Človeku nemôžeme nanútiť svoj názor, ale môžeme ho inšpirovať. Inšpirácia je oveľa účinnejšia, ako nútenie a hádanie sa. Napríklad sa mi veľmi páči, ako inšpirujú vegánski športovci svojimi výkonmi a životným štýlom – ukazujú ľuďom, že je možné podať výkon aj bez živočíšnej stravy (hlavne bez mäsa), o čom stále mnohí ľudia pochybujú.

Sila inšpirácie

Sám na sebe veľmi dobre viem, aký účinok má nenásilná inšpirácia. Dám jeden z mnohých príkladov zo života. Jedného dňa som sa dopočul, že kamoši videli akéhosi chalaniska chodiť po lese naboso. Vtedy som ešte nechodil naboso, ale veľmi sa mi táto myšlienka páčila a uložila sa mi v podvedomí. Na jar, o rok neskôr nato, sa mi začala neustále v hlave ozývať myšlienka “Vyzuj sa… Vyzuj sa… Vyzuj sa…”. A tak som sa vyzul a kráčal prvýkrát po meste naboso. Chôdza zrazu nebola len presun z bodu A do bodu B, ale musel som si dávať pozor kam stúpam a vnímal som povrch, po ktorom kráčam. Niečo úžasné. Takmer 3 roky chodím naboso a za tú dobu som tiež inšpiroval mnohých ľudí, aby to aspoň skúsili. Nekázal som im: “Vyzujte sa a choďte naboso.” Jednoducho som len chodil naboso, ľudia ma videli a vŕtalo im v hlave: “Prečo chodí naboso?”. Začali sa pýtať a mnohým sa to pozdávalo. Tiež som vytvoril zopár článkov a videí o chôdzi naboso, kde som len popísal pocity, ktoré to prináša a vyzval ľudí, nech to skúsia tiež. A veru mnohí to skúsili, zapáčilo sa im to a teraz chodia naboso kde sa im dá. Aj tí, ktorí mali voči tomu predtým výhrady. Taká je sila inšpirácie.

Veľmi rád zdieľam svoje zážitky a skúsenosti v článkoch a videách. Ľudia sa tak môžu inšpirovať a vyskúšať niečo z toho, čo som skúsil ja a čo mi v živote pomohlo. Takto môžeme nenásilnou formou inšpirovať a prispievať k zmene jednotlivcov a následne celej spoločnosti. Je to oveľa efektívnejší spôsob ako niekomu niečo nútiť – rob toto, nerob hento, nerob tamto… Nútením zvyčajne dosiahneme pravý opak toho, čo zamýšľame. Ľudia sa len uzavrú do seba a nebudú chcieť počúvať.

Stratená prirodzenosť

Sám som sa tiež veľa inšpiroval od ostatných, dokonca aj bez toho, aby som potom nejak vedome túžil. A tiež som veľa vecí začal a prestal robiť sám od seba. Akoby to bolo pre mňa už dávno prirodzené, len som na to zabudol. Musel som tráviť viac času sám so sebou, aby som si na to opäť spomenul. Ľudia pod vplyvom názorov iných zabúdajú na svoju podstatu – na to, čo je pre nich prirodzené. Potom žijú neprirodzeným životom a čudujú sa, prečo nie sú šťastní. Ak chceme obnoviť svoju prirodzenosť, musíme tráviť dostatok času sami so sebou. Vymaniť sa z kolobehu bežného života, ktorý ľuďom nedáva priestor na sebarozvoj – len pracovať, oddychovať, jesť a užívať si. Akonáhle sa človek vymaní z tohto kolobehu, sám od seba príde na také veci, ktoré sú síce jasné ako facka, ale neuvedomoval si to kvoli tomu, že bol dlhé roky doslova väznený súčasným systémom.

Stačí tak málo. Stačí keď sa človek dostane z kolobehu, ktorý je nastavený súčasným systémom a konečne bude mať viac času na rozmýšľanie a prípadné zmeny prameniace z jeho uvedomení. Tak sa človek zmení skôr, ako keď mu bude niekto každú chvíľu hovoriť čo by mal a nemal robiť. Každý z nás hlboko vo svojom srdci vie čo má a čo nemá robiť. Stačí sa k týmto informáciam len dostať. Načúvať informáciam zvnútra môžeme len v tichu. Keď je úplné ticho vonku aj v myšlienkach. Vtedy prichádzajú najzaujímavejšie uvedomenia, ktoré menia ľuďom život.

Dôležitosť ticha, samoty a spojenia s prírodou je nesmierna. Ak chce človek žiť prirodzený a šťastný život, musí túto prirodzenosť čerpať tam, kde ešte je. Prirodzenosť určite nenačerpá v mestách a medzi ľuďmi, ktorí nežijú prirodzene.

Počítače, mobily, autá a všetky podobné vynálezy nie sú v súlade s prirodzenosťou. Indiáni, ktorí doteraz žijú prirodzeným spôsobom, nemajú ani len bicykel, pretože ho jednoducho nechcú. Uvedomujú si, že by kvoli tomu museli zasahovať do prírody a stavať cesty, či chodníky.

Ak chceme obnoviť aspoň kúsok z našej zabudnutej prirodzenosti, neostáva nám nič iné, len tráviť nejaký čas tam, kde môžeme túto prirodzenosť načerpať – v prírode. Keď potrebujem vyčistiť hlavu, idem na prechádzku do prírody a vrátim sa taký… čistý a kľudný. Všetko sa počas návštevy v prírode akoby urovná a uvedomím si veľa vecí, vďaka ktorým potom môžem robiť potrebné zmeny v sebe a v mojom živote.

Sila inšpirácie je obrovská. Som rád, že môžem kráčať cestou, ktorou kráčam a byť tak pre mnohých inšpiráciou. Túžim po tom, aby sa čo najviac ľudí vymanilo zo súčasného systému, ktorý je nastavený na čo najvyšší finančný zisk na úkor prírody, zdravia a zdravého rozumu.

Stačí tak málo. Stačí byť inšpiráciou, stačí byť horiacou sviečkou, od ktorej sa môžu zapáliť ďalšie a ďalšie sviečky a rozžiariť tak celý svet.