Jedného pekného dňa som sa potreboval dostať z Dubnice do Zvolena. Zistil som, že autobusom a vlakom je to celkom šialené. Už ani neviem koľko prestupov to bolo. A cesta stála okolo 8 evri, ktoré mi bolo ľúto za to vyhodiť. Rozhodol som sa ísť teda stopom.

Prvé dojmy zo stopovania

Prešiel som na okraj Dubnice a začal som stopovať. Behom desiatich minút som chytil stopa do Ilavy. „Wow, ono to funguje“, povedal som si. Z Ilavy som prešiel kúsok ďalej po ceste kým som našiel lepšie miesto na stopovanie. Opäť som stopoval asi 10 minút a zastavilo mi auto, ktoré išlo do Valašskej belej. Šofér sa ma spytoval kam idem a keď sa dozvedel, že idem do Zaježovej, kde ľudia žijú v súlade s prírodou a snažia si dopestovať to, čo potrebujú, zapáčilo sa mu to. Dozvedel som sa, že chce žiť podobným štýlom. Vyhodil ma vo Valašskej belej a opäť som prešiel kúsok ďalej po ceste kým som našiel vhodné miesto na stopovanie. A tu nastalo nemilé prekvapenie. Vo Valašskej belej som stopoval hodinu kým mi zastavilo nejaké auto a odviezlo ma aspoň kúsok ďalej. Nechodilo tam veľa áut. A tiež som si všimol, že okolo mňa prešlo veľa áut, v ktorých boli šoférky a ani jedna mi nezastavila. Vtedy som pochopil, že žena za volantom mi s veľkou pravdepodobnosťou nezastaví. Ženy sa boja stopovať a tiež zastavovať stopárom.

Počas cesty do Zvolena som stopol asi 6 áut. Cesta z Dubnice do Zvolena mi trvala 4.5 hodiny. Z toho som 2.5 hodiny stopoval a 2 hodiny sa viezol. Cesta ma stála presne 0€.

Stopovanie ako záľuba

Stopovanie sa mi zapáčilo a keď mám čas a chuť a je dobré počasie, cestujem radšej stopom. Stopovanie je vždy iné a ja mám rád rôznorodosť. Nikdy neviem koho stopnem, koľko budem čakať a tiež neviem kedy sa dostanem do cieľa.

Cestovanie zdarma

Na stopovaní mám rád aj to, že môžem zadarmo cestovať aj tisíce kilometrov. Môj zatiaľ najdlhší stop bol z východného Slovenska na západ za 11 hodín. Bolo to niečo cez 350km. Poznám ľudí, ktorí cestujú po celej Európe. Ja si chcem v prvom rade precestovať naše krásne Slovensko. Možno niekedy vyrazím aj do zahraničia.

Vhodné miesto na stopovanie

Ak chcete stopovať, musíte nájsť vhodné miesto na stopovanie, kde môže auto zastaviť. Nebudete predsa stopovať na ceste, ktorá má len niekoľko centimetrovú krajnicu. Krajnica musí byť dostatočne široká. Ideálne sú autobusové zastávky, parkoviská, alebo pumpy.

Čo mi dáva stopovanie

Stopovanie mi dáva v prvom rade slobodu. Nemusím si pozerať spoje. Jednoducho sa zoberiem a idem. Keď mám čas a chcem ušetriť peniaze, cestovanie stopom je ideálne.

Trpezlivosť

Pri stopovaní si trénujem trpezlivosť. Keď mi už pol hodinu nikto nezastavuje, prepadajú ma negatívne myšlienky a chuť sa na to vykašľať. Lenže keď vydržím a po hodine mi niekto zastaví, som veľmi vďačný.

Vďačnosť

Vďaka stopovaniu si trénujem aj vďačnosť. Vždy som veľmi vďačný keď mi niekto po hodinovom čakaní zastaví a zvezie ma aspoň pár kilometrov na lepšie miesto na stopovanie, alebo priamo do cieľa.

Keby si ľudia viac pomáhali…

Keď už stopujem viac ako pol hodinu, vždy si uvedomím aká dôležitá je vzájomná pomoc. Keď si všímam šoférov a šoférky, ktoré sedia v aute sami a nezastavia, je mi z toho smutno. Buď ich ovláda strach, alebo nezáujem o okolitý svet. Keby sa ľudia nebáli a nehľadeli len na seba, stopovanie by bol najrýchlejší spôsob cestovania.

Rozhovory

Ďalšia vec, pre ktorú stopujem, sú rozhovory. Fascinujú ma životné príbehy ľudí. Väčšinou mi zastavujú podobne ladení ľudia ako som ja, tak si máme o čom pokecať.

Nové známosti

Stopárom väčšinou zastavujú ľudia, ktorí sami stopujú, alebo sú na rovnakej vlne ako stopári. Spoznal som tak zopár fajn ľudí.

Zaujimavosti a zážitky

Stopovanie prináša so sebou veľa zážitkov a zaujímavostí. Napríklad na Spiši som stopol dvoch rómskych bratov jehovistov. Vtedy som si hovoril: „Wow, toto čo je. To naozaj existujú rómski jehovisti?“ Dozvedel som sa ako vnímajú nebo, peklo a Boha. Boli veľmi milí.

Bývalý vojak

Veľmi zaujímavý bol aj príbeh bývalého vojaka, ktorý teraz robí kuriéra. Rozprával mi ako bol na misii v Afrike a čo všetko tam zažil. Rozprával mi ako dal africkému dieťaťu krabicový džús, dieťa ho ochutnalo a hneď vypľulo. Vylialo celý džús a radovalo sa z krabice. Nikdy predtým nič také nevidelo.

Alebo hovoril ako ráno Afričania vykonávajú veľkú potrebu. Jedno ráno sledoval ďalekohľadom ako vyšla z domu Afričanka, čupla si, stiahla nohavice a začala kadiť. O chvíľu nato vyšiel jej muž, čupol si vedľa nej a začal kadiť tiež. Hneď nato vyšiel ich sused a spravil to isté. Behom pár minút sa zišli všetci susedia na veľkej potrebe vo veľkom kruhu a kadili a rozprávali sa. Veľmi som sa smial keď mi to rozprával.

Rozprával veľa smiešnych zážitkov. Viezol ma asi 200km tak sme mali veľa času na príbehy a zážitky. Rozprával mi, že bol alkoholik a bol 2x na protialkoholickom, lebo prvýkrát po roku zase začal piť. Už 15 rokov nevypil ani kvapku alkoholu. Keď pil, tak si ani nepamätal ako vyrástla jeho dcéra. Dnes je z neho úplne iný človek.

Ako som skoro nestihol vlastnú prednášku

Mal som ísť prednášať na Barcamp do Bratislavy „Prečo opúšťam IT svet“. Povedal som si, že pôjdem stopom. Z Dubnice som vyrazil okolo desiatej ráno. Hovoril som si, že do Bratislavy sa predsa dostanem do troch hodín. Mal som 4 hodiny čas na stopovanie. Chcel som byť o druhej na mieste a o pol tretej som prednášal.

V Dubnici som čakal hodinu dvadsať kým som chytil stopa pri Hlohovec. Okolo dvanástej som bol pri Hlohovci na diaľničnom odpočívadle Červeník. Tam som stepoval hodinu a pýtal sa každého či by ma nezobral do Bratislavy. Nikto ma nechcel zobrať. Po hodine som bol už zúfalý a okolo jednej som uprosil jedného uja, ktorý šiel do Senca, aby ma zobral. Zo Senca by som sa do BA už snáď dostal rýchlejšie. Ujo si šiel ešte kúpiť vodu na pumpu a ja som medzitým stál pred pumpou s ceduľkou s nápisom BA s nádejou, že chytím stopa do Bratislavy. Zastavilo pri mne auto, ktorého posádka boli dve ženy. Spolusediaca šoférky otvorila dvere auta a povedala mi: „Nasadaj, zoberieme ťa do Bratislavy“. Vtedy som si pomyslel: „Vesmír, to si zo mňa robíš srandu? Vážne? Mám hodinu a pol na to, aby som stihol svoju prednášku a ty mi pošleš auto priamo do Bratislavy? Wow“. Povedal som tete, že mám vybavený odvoz do Senca, ale že mu poviem, že už mám odvoz do BA. Zbehol som za ujom na pumpu, poďakoval som mu za ochotu zviesť ma a utekal som k autu, ktoré ma malo odviezť do Bratislavy. S radosťou som nasadol do auta a začal som rozprávať čo sa práve stalo. Povedal som im, že mi práve zachránili kožu a že idem prvýkrát stopom v aute, v ktorom je čisto ženská posádka. Dozvedel som sa, že ma zavezú priamo na miesto, kde mám prednášať. Povedal som im: „Ešte som si hovoril, že by bolo fajn, keby ma niekto zvezie priamo na miesto, lebo Bratislavu moc nepoznám a ono sa to stalo. Vesmír je úžasný.“ Aj ženská posádka auta bola úžasná. Celkom sme si rozumeli. S ujom, ktorého som prosíkal, aby ma odviezol aspoň do Senca, som si vôbec nerozumel. Bol to typicky ustráchaný človiečik pohltený Matrixom a nerozumel tomu, ako môžem stopovať a ešte mi dával poučné reči, že som nezodpovedný keď zmeškám svoju prednášku a podobne. Jeho slová som bral v pohode, mal pravdu a mal som vyraziť aspoň o hodinu skôr a spraviť si väčšiu časovú rezervu. Nabudúce budem vedieť. No a potom priamo predomnou zastavilo auto, ktoré ma zobralo priamo na miesto konania Barcampu a na Barcamp som sa dostal o druhej. Presne tak, ako som chcel.

Vtedy som pochopil, že čokoľvek siliť nemá význam. Keď som už strácal dôveru v to, že svoju prednášku stihnem, začal som to siliť a prosíkal som kade koho, aby ma odviezol bližšie k Bratislave. Bol som naozaj zúfalý. Rozhovor s ujom z Matrixu, ktorý ma mal zobrať do Senca, nebol moc príjemný. Vôbec sme si nerozumeli. Vôbec nechápal môj svet. Bral som to tak, že ak nestihnem tú prednášku, má to tak byť. A ak ju stihnem, má to tak byť. Všetko je ako má byť. Toto ujo z Matrixu nedokázal pochopiť.

Pozitívne myslenie

Pri stopovaní som si prakticky vyskúšal silu pozitívneho myslenia. Už keď ma po pol hodine stopovania prepadávajú negatívne myšlienky, snažím sa ich zahnať a skúšam myslieť pozitívne. Uvedomujem si, že negatívne myslenie mi v ničom nepomôže, ale skôr uškodí. Negatívne myslenie nám blokuje prístup k pozitívnym situáciam. Keby som prepadol negatívnym myšlienkam, že nestihnem svoju prednášku, naozaj by som ju nestihol. Vďaka pozitívnemu mysleniu som ju stihol a to posilnilo moju dôveru v pozitívne myslenie. Ešte viac som si utvrdil akú silu majú myšlienky. Svoje činy zameriavame na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. Rovnako by sme mali zameriavať aj svoje myšlienky, aby sme dosiahli to, čo chceme. Myšlienky majú oveľa väčšiu moc ako si myslíte.

Stopovanie dáva veľa

V podstate vždy som sa dostal stopom na miesto určenia približne v taký čas, aký som chcel. Dúfam, že tomu bude aj naďalej a teším sa na nové zážitky, nové príbehy a nové známosti. Dúfam, že vás článok v niečom inšpiroval a vyskúšate stopovanie tiež. Stopovanie dá človeku viac ako sa môže zdať.

Prajem veľa šťastných nastopovaných kilometrov.

Predstavte si, že by ste dokázali vnímať ľudí bez predsudkov. Dá sa to vôbec? Dá. Všetko sa dá keď sa chce. A čo keď sa naučíme ešte aj nesúdiť? Vytvoríme priestor pre ohromný prúd lásky. Kým majú ľudia predsudky a kým odsudzujú, nedokážu pocítiť naplno lásku. A keď ľudia nedokážu naplno pocítiť lásku, svet vyzerá tak, ako vyzerá.

Predsudky

Predsudok je nesprávny názor, vzniká predtým, než sme sa poriadne zamysleli, teda pred súdom. Častokrát nesprávne hádžeme ľudí s podobnými črtami do jedného vreca.

Kedysi bola moja myseľ plná predsudkov. Už len keď som uvidel róma na ulici, bál som sa, že ma okradne, alebo že si odomňa bude niečo pýtať. Pretože ako malý som zažil jednu nepríjemnosť s rómami a tiež ešte keď som pozeral správy, tak snáď v každých správach ukazovali ako rómovia niečo ukradli, alebo niekoho prepadli.

Keď som išiel okolo skupinky nabúchaných (svalnatých) chalanov, bál som sa, že mi ublížia. Žil som v strachu. Strach do ľudí zasievajú média, ale aj nepríjemné situácie. Strach a predsudky sú obranný mechanizmus, ktorý nás drží v ostražitosti aby sme boli pripravení na možné nebezpečenstvo.

Zbavenie sa predsudkov

Ako som tak chodil a stretával rómov a nabúchancov na ulici, vždy som mal pritom strach a predsudky, ale nikdy sa nič nestalo. Začal som si uvedomovať, že môj strach a moje predsudky sú zbytočné. Len tým, že som si to uvedomil, som sa sa dokázal zbaviť predsudkov a vnímam ľudí ako individuality, nehádžem všetkých do jedného vreca. Pokiaľ neviem o danom človeku nič, nevytváram si o ňom žiadne domnienky, žiadne ilúzie. Je to super.

Predsudky existujú na základe minulosti. Ak sa naučíme žiť v prítomnom okamihu, predsudky v našej hlave prestanú existovať. O prítomnom okamihu píšem v článku “Porozumenie prítomnému okamihu“.

Odsudzovanie

Nesúď ak nechceš byť súdený. Predstavil som si ako by som sa cítil ja, keby ma ľudia odsudzovali na základe vzhľadu, správania, či iných kritérií a vďaka tomu som sa naučil neodsudzovať. Aj keď nie úplne. Niekedy sa ešte prichytím, že odsudzujem: “Ten je taký, tá je taká…“. Vytváram si v hlave domnienky o danom človeku, ktoré môžu byť na míle vzdialené od reality. A často aj sú. Vidím to aj na tom ako niektorí ľudia odsudzujú mňa. Myslia si o mne, že som feťák, blázon, sektár, egoista a neviem čo ešte.

Veľký význam má veta: “Podľa seba súdim teba“. Ľudia podľa svojho vnímania reality posudzujú a odsudzujú. Keď je niekto nešťastný, vníma šťastných ľudí ako divných, pretože si nedokáže predstaviť aké to je, byť šťastný. Keď je niekto chudobný, vníma bohatých ľudí ako podvodníkov, pretože si nedokáže predstaviť ako zbohatnúť čestným spôsobom. Ak je niekto lenivý niečo spraviť so svojim životom, myslí si, že aj všetci ostatní sú leniví. Jednoducho ľudia vnímajú ostatných ľudí na základe toho, akí sú oni sami, na základe svojej subjektívnej reality. No tá realita býva často vzdialená od skutočnej reality.

Neodsudzovanie

Občas sa prichytím, že odsudzujem a uvedomujem si, že moje domnienky môžu mať ďaleko od reality. Napríklad keď stopujem a vidím ísť oproti luxusné auto, pomyslím si: “Ten je namyslený boháč, ten mi nezastaví“. Keď si uvedomím, že odsudzujem, prestanem odsudzovať a pocítim nezaujatosť. Nezaujatosť je neutrálny stav, ktorý je oveľa krajší ako odsudzovanie. Vnímam ľudí s čistým štítom, bez akýchkoľvek prívlastkov. Zrazu nevidím namysleného boháča v luxusnom aute, ale vnímam len čistú ľudskú bytosť, o ktorej neviem nič. Som nezaujatý pozorovateľ. V tomto stave si nevytváram domnienky a môžem tak prežiť prítomný okamih naplno. V prítomnom okamihu neexistujú predsudky ani odsudzovanie. A to nám dáva voľný priechod k veľkému šťastiu a láske.

Keď sa prichytím, že odsudzujem, nie je to príjemný pocit. Odsudzovanie mi bráni v prežití lásky k danému človeku. Pokiaľ mám predsudky a odsudzujem, nedokážem pocítiť lásku. Až keď sa zbavím predsudkov a prestanem odsudzovať, pocítim zrazu ohromný, nádherný príval lásky.

Život bez predsudkov, odsudzovania a strachu

Akonáhle dokážeme ľudí prijímať takých, akí sú, dokážeme k nim pocítiť ohromnú lásku. Sú to práve predsudky a odsudzovanie čo bráni k precíteniu lásky. Rovnako aj strach bráni k precíteniu lásky. Ak sa niečoho bojíme, znamená to, že to nemilujeme. Ľudia sa boja iných ľudí, alebo aj zvierat, pretože ich nemilujú.

Ak sa zbavíme predsudkov, odsudzovania a strachu, dokážeme pocítiť lásku. Kedysi som sa bál niektorých zvierat, no dnes ich milujem.

Zbavil som sa strachu a získal som voľný priechod k láske. O strachu píšem v článku “Strach a práca so strachom“. Kedysi som mal predsudky voči rôznym ľuďom, no dnes k nim cítim ohromnú lásku. Snažím sa žiť čo najviac v prítomnom okamihu kde neexistujú predsudky, odsudzovanie, ani strach. V prítomnom okamihu existuje len čisté bytie, čistá esencia šťastia a lásky.

Vedomé žitie a prítomný okamih

Na to, aby sme sa naučili žiť bez predsudkov, odsudzovania a strachu, potrebujeme sa naučiť žiť vedome v prítomnom okamihu. Vďaka vedomému žitiu si dokážeme uvedomiť, že odsudzujeme, že sa bojíme, že nás ovládajú emócie, že žijeme v spomienkach, alebo predstavách a môžeme s tým následne vedome pracovať. O vedomom žití píšem v článku “Vedomé žitie“. Tiež stojí za prečítanie článok “Porozumenie prítomnému okamihu“.

Ak sa naučíme žiť vedome v prítomnom okamihu, už viac nebudeme mať predsudky, nebudeme odsudzovať a ani sa báť. Dokážeme prežívať skutočné šťastie a lásku. V prítomnom okamihu dokážeme pocítiť lásku ku všetkým – k súrodencom, k rodičom a dokonca aj k svojim najväčším nepriateľom. Do prítomného okamihu neťaháme minulosť a preto vidíme všetkých ľudí s čistým štítom. Nezáleží na tom, čo nám kto kedy spravil. Čo bolo, to bolo. Naučme sa žiť v prítomnom okamihu a užívajme si čisté bytie plné lásky a šťastia ♥