Bol raz jeden mimozemšťan, ktorý sa ocitol v ľudskej podobe na Zemi. Už odmalička cítil, že je iný. Len nevedel presne v čom je iný. Až neskôr zistil, že je mimozemšťan v ľudskom tele. Do 26. roku života bol celkom normálny chalan. Až kým nezažl svoje duchovné prebudenie, vďaka ktorému si uvedomil veľa vecí. V priebehu niekoľkých mesiacov sa z neho stal ozajstný mimozemšťan, ktorý nezapadá do dnešnej modernej spoločnosti. Začal si všímať, že spoločnosť ľudí je na tom veľmi zle a pocítil potrebu s tým niečo robiť. Pre začiatok sa aspoň snaží ľuďom otvoriť oči a ukázať im ako v skutočnosti žijú. Ľudia prijali strach, hnev, nenávisť, krádeže, násilie, vojny, vraždy ako súčasť svojho života. No nemusí to tak byť. Môžu žiť inak, lepšie ak budú nasledovať rady mimozemšťana.

Vzťahy

Vdnešnej spoločnosti majú ľudia sex kedy sa im zachce a takmer s kým sa im zachce. Neviazaný sex a dokonca takzvané priateľstvá s výhodami sú veľmi obľúbené. Vzťahy sa nadväzujú najmä na základe fyzickej príťažlivosti a preto nemajú veľkú trvanlivosť.

Nie len partnerské vzťahy sú nekvalitné, ale aj vzťahy s inými ľuďmi a vzťah samého so sebou. Aký má človek vzťah sám so sebou, také má vzťahy s ostatnými. Základným predpokladom pre dobré vzťahy je mať v prvom rade dobrý vzťah sám so sebou.

Vojny

Vojna môže existovať len vtedy, keď existuje nepriateľ a keď sú ľudia ochotní proti nemu bojovať. Kým v srdciach ľudí existuje nepriateľ, na svete budú vojny. Mimozemšťan chápe, že všetci ľudia sú si rovní. Všetci majú rovnaké základné potreby a nikto nechce byť zabitý. Keby sa ľudia riadili Ježišovimi slovami: „Nerob iným to, čo nechceš aby oni robili tebe“, svet by bol rajom.

Strava

Mimozemšťan síce jedol mäso, ale len kvoli tomu, že žil v nevedomosti a neuvedomoval si aká je skutočná cena mäsa a aké sú jeho účinky na ľudské telo a vedomie.

Mimozemšťan sa postupne naučil čo je pre jeho telo a vedomie prospešné a čo nie. Zistil, že najlepšie jedlo je prasádam – vegetariánske jedlo obetované Bohu, ktoré je tak zbavené karmy a získa duchovnú podstatu. Každý, kto prijíma prasádam si očisťuje vedomie a neznečisťuje sa karmou. Keby sa ľudia živili len týmto veľmi chutným jedlom, ktoré chutí ako nektar, postupne by sa im očistilo vedomie a dostali by sa z nevedomosti.

Lenže ľudia jedia čo sa im zachce. Keď mimozemšťan vidí čo všetko sú ľudia schopní do seba napchať, je mu to ľúto. Ľudia dávajú do seba jedy a potom sa čudujú, že sú chorí. Dokonca založili veľké bitúnky, v ktorých masakrujú obrovské množstvo zvierat pre svoje zvrátené chúťky. Kvoli zaslepenosti svojimi zvrátenými chúťkami nedokážu pochopiť skutočnú cenu mäsa. Neuvedomujú si, že na 1kg mäsa potrebujú oveľa viac zdrojov (krmiva, priestoru, vody,…) ako na 1kg rastlinných potravín. Neuvedomujú si, že keď jedia mäso, jedia vlastne mŕtvoly. Tiež nevedia v akých podmienkach tieto vopred odsúdené na smrť zvieratá prežívajú. Keby ľudia vedeli aká je skutočná cena mäsa, veľmi dobre by si rozmysleli, či si doprajú ten pôžitok, alebo si dajú radšej vynikajúce bezmäsité jedlo. Napríklad prasádam. Akonáhle niekto ochutná prasádam, jeho chuťové bunky sú plne uspokojené. Už viac nebude chcieť nič iné, len prasádam. Byť vegetariánom, alebo vegánom nestačí. Prijímanie prasádam je najvyšší level stravovania.

Ego

Ako mnohí ľudia, tak aj mimozemšťan bol pod nadvládou ega. Keď ho ovládalo ego, videl len seba, svoje potreby, svoje chúťky a potreby ostatných ignoroval. Existovalo len JA, JA, JA. Vďaka svojmu duchovnému prebudeniu a skúsenosti s bezpodmienečnou láskou dokázal ego ovládnuť. Láska je oveľa silnejšia ako ego. Akonáhle niekoho naplní láska, ego stratí moc a namiesto JA, JA, JA, bude MY. Mimozemšťana zaplavila taká láska, že už nevníma len seba a svoje chúťky, ale aj potreby ostatných – všetkých bytostí – ľudí, zvierat, rastlín, matky Zeme.

Životné prostredie

Je na zaplakanie ako sa ľudia správajú k svojej Matke Zemi. Mnohí si ju vôbec nevážia a ubližujú jej, pretože si neuvedomujú, že je ich matka. Niektorí ľudia sa aj k svojej vlastnej matke správajú nepekne a nevážia si, že im dala život. Potom sa niet čomu čudovať, že k Matke Zemi sa chovajú rovnako, ba ešte horšie.

Mnohí ľudia si nevážia život a dokážu preto život ničiť ako na bežiacom páse.

Technológia

Ľudia si myslia akí sú vyspelí. Majú autá a lietadlá, ktoré znečisťujú vzduch, ktorý potom dýchajú. Pri autonehodách zomierajú denne tisíce ľudí. Vymysleli počítače vďaka ktorým môžu ľudia pohodlne pracovať na stoličke. No neuvedomujú si, že pre človeka nie je vôbec prirodzené sedieť 8 a viac hodín denne na stoličke. Človek potrebuje pohyb, slnečné svetlo a čerstvý vzduch, aby bol zdravý.

Ľudia vymysleli toľko vynálezov, ktoré majú ľuďom uľahčiť život, no v konečnom dôsledku im ešte viac uškodia. Ľudia vymýšľajú toľko hlúpostí preto, lebo majú veľmi nízke vedomie. Ľudia sú ako malé deti. Aj malé deti vymýšľajú hlúposti a neuvedomujú si následky svojich činov. Preto majú deti toľko úrazov. Hrnú sa do všetkého bez rozmyslu. Takisto ľudia vymýšľajú rôzne vynálezy bez rozmyslu. Vymysleli atómovú energiu a následne atómovú bombu, ktorá zabila milióny ľudí. Vymysleli rakety, ktorými sa snažili dostať na mesiac a predbiehali sa Rusi s Američanmi kto sa tam skôr dostane. Ako malé deti. Ešte tieto detinské hry nazývajú pokrok.

Existuje indiánsky kmeň Toltékov, ktorí odmietli koleso, pretože si uvedomovali, že by kvoli nemu museli upravovať povrch a museli by zasahovať do prírody. Ľudia v modernej spoločnosti si žiaľ neuvedomili, že keď si milióny ľudí zaobstarajú autá, že budú veľmi znečisťovať životné prostredie.

Spoločnosť

Bezdomovci, prostitútky, krádeže, násilie, alkohol, drogy, klamstvo, nenávisť, hnev, potraty, detské domovy, sem tam nejaká vražda, na jednej strane obrovské bohatstvo, na druhej strane obrovská chudoba. To je dnešná spoločnosť. Občasná láska to nezachráni. Lásky treba oveľa viac. Technologický pokrok je len pozlátko na výkaloch. Drvivá väčšina ľudí žije na hranici chudoby. Spoločnosti chýba niečo iné ako technológia. Spoločnosti chýba správne vedomie. Pokiaľ majú ľudia vedomie detí, neustále budú vymýšľať nezmysly a padať na hubu. Ľudia potrebujú kultivovať svoje vedomie, aby dokázali vytvoriť harmonickú spoločnosť. Hmotným pokrokom bez potrebného vedomia spôsobia len viac problémov.

Kultivácia vedomia

Ľudia to neradi počujú, ale pre kultiváciu vedomia treba niečo spraviť. Treba si hlavne priznať, že „Aha, máme problém, poďme ho riešiť“. Priznať si problém je prvý predpoklad pre skutočné riešenie problému. Potom už len nájsť príčinu a vykoreniť ju.

Ľudia sú tak detinskí, že sa ani nedokážu pozrieť pravde do očí. Nedokážu si priznať čo napáchali. Neustále zvaľujú vinu na niekoho iného namiesto toho, aby si priznali chybu a začali ju naprávať.

Ak je spoločnosť plná jednotlivcov, ktorí majú problém sami so sebou, nečudo, že potom spoločnosť vyzerá tak ako vyzerá. Ľudia musia byť ochotní priznať si chyby a pracovať na ich odstránení. Ak dokážu aspoň zmierniť strach, hnev, nenávisť, žiarlivosť, odsudzovanie, pýchu a ďalšie nie moc pekné vlastnosti a emócie, v spoločnosti nastane citeľná zmena. Predstavte si, že ľudia sa menej boja, menej sa hnevajú, menej nenávidia, menej odsudzujú a sú menej pyšní. A predstavte si, že sa týchto nechutností zbavia úplne. Že nemožné? Podľa seba súdím teba. Ak človek sám v sebe živí strach, hnev, nenávisť, žiarlivosť, odsudzovanie, pýchu a iné nepríjemné emócie a vlastnosti, nedokáže si predstaviť život bez nich a svoju lenivosť a neschopnosť zmeniť sa ospravedlňuje slovami „Ale to nie je možné…“. Ale človek, ktorý sa už týchto vlastností a emócií zbavil vie, že sa ich dokáže zbaviť každý. Len musí pre to niečo aj spraviť. Napríklad venovať viac času samému sebe, každý deň praktikovať psychohygienu a už po pár mesiacoch môže pocítiť na sebe zmenu. A jeho okolie to pocíti tiež. O psychohygiene sa dočítate v článku „Psychohygiena“ a o spôsoboch pre očistenie vedomia v článku „Spôsoby pre očistenie vedomia“.

Ak si všetci ľudia očistia vedomie a začnú žiť vedome, začnú si uvedomovať čo svojimi činmi spôsobujú a už viac nebudú ako deti, ktoré si neuvedomujú následky svojich činov. V kútiku duše dúfam, že sa to stane. Neviem koľko faciek od života ľudia ešte musia dostať, aby si začali uvedomovať čo sa s ich planétou a spoločnosťou deje, kam to celé smeruje…

S láskou,

Váš mimozemšťan.

Niektorí ľudia sa správajú ako zvieratá. Niekto sa vyžíva v špine ako prasa, niekto má rád krvavé steaky ako lev, iný sa zas dokáže rozzúriť ako besný pes. No a ja som zrovna natrafil na besného psa, ktorého som ešte k tomu (nechtiac) rozzúril.

V poslednej dobe pociťujem väčší vnútorný pokoj a správanie niektorých ľudí je v kontraste s mojim rozpoložením. Keď tak pozorujem niektorých ľudí, prídu mi až príliš rozrušení. Vnútorný pokoj nezažívajú ani zďaleka. Sú zfrustrovaní a potom si svoju frustráciu vybíjajú na ostatných. Sú ako besné psy.

Besný pes

Jedna osoba je veľmi špeciálna. Nazvime ju Janko. Janko sa s niektorými mojimi priateľmi moc nemusí a ani moji priatelia ho nemajú moc v láske, pretože im nerobí dobré meno. Je to vzájomná výmena nesympatie. Priatelia kritizujú Janka za to, že prezentuje ich filozofiu nepekným, často vulgárnym a arogantným spôsobom. Janko neznesie ich kritiku a na oplátku ich ohovára, nadáva na nich a uráža ich. Naposledy ich urážal tak, že mi to nedalo a snažil som sa mu čo najmierumilovnejším spôsobom vysvetliť prečo ho moji priatelia kritizujú a požiadal som ho nech sa skúsi pozrieť na seba predtým, než začne kritizovať ostatných. Do mojej rady som dal toľko dobrého úmyslu ako som len vedel. Ale jeho reakcia bola ako reakcia besného psa. Namiesto toho, aby si skúsil priznať svoje chyby, si ich začal obhajovať a ako bonus znova urážal mojich priateľov a potom aj mňa. Pravdupovediac, očakával som takúto reakciu, ale v kútiku duše som dúfal, že si moje slová zoberie k srdcu. Márne. Takáto reakcia je prirodzený obranný mechanizmus ega. Tento mechanizmus nedovolí človeku priznať si chybu. Namiesto toho, aby si priznal chybu, poukazuje na chyby ostatných, aby odviedol pozornosť od svojich chýb. Ego sa nás snaží presvedčiť: Ja som dokonalý, nemám žiadne chyby. Nikdy si neprizná chybu a vinu zvaľuje vždy na ostatných. Oni sú zlí, nie ja… Takýto postoj je veľmi smutný. Aspoň mne je z toho smutno, keď vidím ľudí takto konať.

Bol som taký istý, ale teraz už viem, že priznať si svoje chyby a nedostatky a zapracovať na ich odstránení je oveľa lepší postoj ako nepriznať si svoje chyby a zvaľovať všetko na ostatných, prípadne ich ešte aj urážať a ohovárať. S takýmto egoistickým postojom sa človek ďaleko nedostane. Ak si nedokážeme priznať svoje chyby, nedokážeme sa stať lepším človekom. A naopak ak sa naučíme pracovať s egom a naučíme sa úprimne sa na seba pozrieť a priznať si svoje nedostatky, môžeme začať pracovať na ich odstránení a môžeme sa tak v živote veľmi posunúť.

Neposlúchol som radu

Bol som upozornený aby som na toho besného psa nereagoval, aby som sa mu vyhol oblúkom. No ja som neposlúchol a s dobrým zámerom a nádejou, že prijme moje slová, som ho chcel usmerniť. Moje slová neprijal a za odmenu som od neho dostal len spŕšku urážok až sa mu z úst penilo ako besnému psovi. S takým človekom sa nedá vychádzať podobrotky. Ak chcem niekomu dobre a on za to na mňa bude len štekať ako besný pes, čo s takým človekom? Ideálne vyhnúť sa mu oblúkom ako mi radili. Mal som veľké šťastie, že som sa od neho nenechal nakaziť besnotou. Uvedomil som si včas, že Jankovi niet rady, ani pomoci. Bohužiaľ. Je mi to veľmi ľúto. Je mi ľúto, keď niekto na dobre mienenú radu reaguje ako besný pes.

Nebuďte ako besní psi

Prosím, ľudkovia, nebuďte ako besní psi. Keď vám niekto bude hovoriť, že robíte niečo zle, nereagujte podráždene, ale skúste sa zamyslieť prečo vám to niekto hovorí. Možno to nie je preto, že vás chce niekto naštvať, ale preto, že chce, aby ste si uvedomili svoje chyby a aby ste ich nerobili. Častokrát svoje chyby nevidíme práve kvoli tomu, že sa nás ego snaží presvedčiť, že sme bezchybní. A keď na naše chyby niekto poukáže, správame sa ako besní psi a štekáme na tých, ktorí nás kritizujú. Pritom nechápeme, že nám môžu chcieť dobre. Chcú nám dať medicínu proti besnote, ale my nepočúvame čo nám hovoria, len štekáme a štekáme a pení nám z úst. Tak sa nevyliečime. Tak sa nám budú báť dať medicínu. Ale keď si uvedomíme, že nám v skutočnosti chcú pomôcť, prestaneme štekať, prídeme k nim a pokorne poprosíme o medicínu: Prosím, chcem sa vyliečiť, už nechcem mať besnotu. Nie je vôbec príjemné štekať celé dni na všetkých. Potom sa nás všetci boja a oblúkom sa nám vyhýbajú. Čo je to za život? Život besného psa… Taký besný pes nemôže mať za priateľov zdravých psov, pretože tí sa ho boja a oblúkom sa mu vyhýbajú. Besný pes má za priateľov len besných psov, s ktorými zúrivo šteká na ostatných a snaží sa ostatným čo najviac ublížiť. To besných psov napĺňa.

Myslíte si, že je dobré byť besným psom? Poznáte ľudí, ktorí sa správajú ako besní psi? Dá sa im nejako pomôcť, alebo tiež odporúčate sa im oblúkom vyhnúť?

PS: Tento článok nebol myslený ako kritizovanie, či povyšovanie sa (Ako si niektorí môžu myslieť). Hlavná pointa článku je, aby sme sa pokúsili prijať konštruktívnu kritiku, poučili sa z nej a pokúsili sa napraviť svoje chyby.

Kedysi som bol celkom materialista. Chcel som mať veľa peňazí, auto, dom, krásnu ženu, deti atď. Taká klasika. Nedávno som zistil, že túžba mať veľa peňazí pramenila z ostatných túžob. Čím menej túžob mám, tým menej potrebujem peňazí. Veľa túžob moderného človeka vyžaduje veľa peňazí. Potom musí tráviť v práci veľa času, aby si mohol splniť svoje túžby. Keď si našetrí na jednu túžbu a uskutoční ju, možno sa mu tak zapáči, že ju bude chcieť znova a znova. A tak bude potrebovať ešte viac peňazí. Ako pozorujem ľudí, ako sa ženú za peniazmi a materiálnymi túžbami, v hlave sa mi vynára otázka: „Stojí im to za to?“. Stojí im za to tráviť v práci toľko času, aby zarobili dostatok peňazí na svoje túžby a potom mali málo času na splnenie svojich túžob?

Nemám peniaze / nemám čas

Keď ponúkam knihy na ulici, ľudia väčšinou odmietajú dvoma frázami: „Nemám čas.“ a „Nemám peniaze“. Keď majú ľudia čas, zvyčajne nemajú peniaze. Keď majú ľudia peniaze, zvyčajne nemajú čas. Je to začarovaný kruh. Ako z tohto kruhu výjsť? Jednoducho. Stačí skresať svoje túžby, ktoré stoja veľa peňazí. Ľudia sa ženú za peniazmi, pretože majú príliš veľa nákladných túžob a potom nemajú čas.

Menej túžob, menej výdavkov, viac času

Ja som mal takisto nákladné túžby a záľuby. Ale našťastie ma prestali baviť. Inak by som musel tiež zarábať veľa peňazí, aby som uspokojil svoje túžby. Dnes mám výdavky už len na ubytovanie, stravu a občasné cestovanie keď sa niekam potrebujem dostať rýchlo. Inak cestujem stopom. Pochopil som, že mi netreba toľko peňazí a teda nemusím toľko pracovať ako ľudia, ktorí majú nákladné túžby.

Zistil som, že čím som skromnejší, tým som bohatší. Ku šťastiu mi stačí príjemné miesto, dobré jedlo a dobrá spoločnosť. Čo viac človeku treba? Žena, dom, auto, rodina? To sú len ďalšie starosti prezlečené za slasti.

„Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne.“ [Bg 18.38]

Z nového auta sa môže človek radovať, ale neskôr sa mu pokazí a je nešťastný. Partner môže pôsobiť zo začiatku veľmi príťažlivo, ale po čase vo vzťahu vznikne veľa problémov a partner už zrazu nebude taký príťažlivý a úžasný ako bol na začiatku.

Aby sme predišli nedorozumeniu, nikomu jeho túžby neberiem. Mať túžby je prirodzené. Aj ja som mal kedysi rôzne materiálne túžby a ich naplnenie mi prinieslo dočasné šťastie.

Nenaplnené túžby ma sužovali a bol som kvoli tomu nespokojný, pretože som ich chcel mať splnené hneď, alebo čo najskôr. Chcel som toto, hento, tamto a ešte toto… NAČO? Fakt, keď sa tak spätne obzerám, pýtam sa samého seba: „Načo som toto všetko chcel? Odkiaľ sa vzali všetky tieto túžby?“. Možno ich do mňa zasiala spoločnosť, možno médiá,… kto vie. Mať rodinu, dom, auto, dobrú prácu a dostatok peňazí, to je spoločenský štandard, podľa ktorého sa meria ako taký úspech. Pre mňa je úspech toto všetko nemať. Pretože to len prináša starosti. Čím viac má človek starostí, tým viac je nešťastný. A ja nemám potrebu byť nešťastný. Chcem byť šťastný. A šťastný som vtedy, keď ma zaťažuje čo najmenej vecí. Som šťastný keď mám okolo seba fajn ľudí v príjemnom prostredí s príjemným jedlom. Nič viac ku šťastiu nepotrebujem.

Čím som skromnejší, tým som bohatší a šťastnejší.

Stále mám nejaké túžby, ale nelipnem na nich. Nemusím ich mať naplnené hneď. Všetko má svoj čas. Trpezlivosť vraj ruže prináša.

Kamarátka mi raz napísala, že zomrel jej veľmi blízky priateľ, ktorý mal rakovinu: “Matej zomrel…“. A mne sa hneď spustili mozgové závity naplno a ako odpoveď som napísal sloh o smrti:

Tož čo ti mám na toto povedať. Zabolelo srdco aj mňa. A to ho ani nepoznám. Smrť je smutná, hlavne keď stratíme niekoho blízkeho. Kým nikto blízky nezomiera, všetko sa zdá byť fajn. Ale akonáhle zaklope smrť na dvere, je to od nej kruté, že nám berie našich blízkych. Skôr, či neskôr zaklope na dvere aj nám. Preto by sme sa na to mali pripraviť. Raz som povedal, že život je príprava na smrť. A žiaľ je to tak, len si to neuvedomujeme. Mali by sme sa pripraviť na smrť. Hlavne na tú svoju. Pretože ona príde… a keď nás zastihne nepripravených, budeme trpieť. Ak však tento život využijeme na to, aby sme sa pripravili na smrť a dokážeme sa naozaj pripraviť, smrť môže byť náš priateľ. Ľudia sa boja smrti, pretože žijú hriešny život a nevedia čo je po smrti. Niektoré kultúry smrť oslavujú. Pre nás je smrť tragédia. Prečo? Vedia vari tí, čo oslavujú smrť, čo je po smrti? Vedia kam odchádzajú duše po smrti hmotného tela? Ak by sme to vedeli, smútili by sme kvoli smrti? Tento život je určený na to, aby sme sa dozvedeli čo nás čaká po smrti a nejak sa na to pripravili.

Fuf, toľko slov o smrti. Ale je to dôležité. Je dôležité pripraviť sa na smrť. Hlavne na tú svoju.

Keďže už dlhšie pôsobím verejne a verejne prezentujem svoje názory a osobnú skúsenosť, častokrát sa stretávam s nepochopením a až prevracaním významu mojich slov, či s vymýšľaním si tvrdení, ktoré som nikdy netvrdil.

Iný pohľad na život

Od roku 2014 som si uvedomil veľa vecí. Pravidelnou meditáciou sa mi zmenil postoj k životu a som oveľa šťastnejší a pokojnejší, pretože si uvedomujem oveľa viac ako predtým, než som začal meditovať. Začal som žiť vedome. O vedomom žití píšem v článku “Vedomé žitie“.

Naučil som sa toho celkom dosť a rád by som sa s tým podelil s ostatnými. Lenže zistil som, že niektorí ľudia nie sú na toto učivo pripravení. Keď rozprávam o vedomí, o meditáciach, alebo joge, podľa reakcie niektorých ľudí mám pocit akoby som rozprával o kvantovej fyzike, alebo o nejakej krajine fantázie. Niektorí ľudia to jednoducho nedokážu pochopiť.

Nepochopenie

Ak sa škôlkarovi budem snažiť vysvetliť veľkú násobilku, bude na mňa pozerať ako puk. Nedokáže to pochopiť ani keby sa akokoľvek snažím to vysvetliť, pretože nemá potrebné predošlé znalosti. Takisto niektorí ľudia pokiaľ nemajú určité znalosti, určité skúsenosti, nedokážu pochopiť slová tých, ktorí majú iné skúsenosti a iné vnímanie reality.

Napríklad ak sa desať rokov ženatý muž bude snažiť vysvetliť svojmu mladšiemu kamarátovi, že svatba je blbosť, jeho kamarát ho nemusí pochopiť a nebude brať jeho slová vážne. Môže si myslieť, že svatba je super. Až keď neskôr získa potrebné skúsenosti, možno zistí, že svatba bola naozaj hlúposť.

Prekrúcanie

Horšie je, keď ľudia prekrucajú moje slová. Či už vedome, alebo nevedome. Ak napíšem “naučte sa ovládnuť ego“, niektorí ľudia to pochopia ako – “zbavte sa ega“. A vtedy vzniká dezinterpretácia a nedorozumenie.

Nespočetne veľakrát som sa snažil tieto dezinterpretácie uviesť na pravú mieru, no častokrát márne. Niektorí ľudia si totiž budú mleť stále svoje a ešte vás obvinia z toho, že vy si meliete stále svoje.

Niekedy ľudia tvrdia, že som niečo tvrdil ale pritom sa nikde vo svojej mysli, článkoch a komentároch neviem dopátrať k tomuto tvrdeniu. V ich mysli vzniká domnienka, ktorú akosi automaticky považujú za pravdu. To je celkom nepríjemné a nebezpečné.

Prehliadanie

Neustále kladiem dôraz na osobnú skúsenosť.  Ak dáš ruku do vody, ruka bude mokrá. Ak strčíš ruku do ohňa, popáliš sa. Jasné ako facka. Jasnejšie ako tisíc slov. No niektorí ľudia to neustále prehliadajú a stále melú niečo o viere, filozofujú a majú prázdne reči.

Hrach na stenu hádzať

Pri komunikácií s niektorými ľuďmi mám pocit akoby som hrach na stenu hádzal. Môžem im stokrát vysvetľovať ako sa veci majú, môžem aj stokrát v argumentácii obhájiť svoj pohľad na vec, no stále si budú mleť svoje. Čím ďalej, tým väčšie nezmysly. V takých situáciach sa už len chytám za hlavu a vzdávam snahu vysvetľovať niečo ďalej. Akékoľvek ďalšie vysvetľovanie je len ďalšie hádzanie hrachu na stenu. Niektorí ľudia sú ako stena. Budú len stáť a nezmenia svoj postoj ani za nič. Muselo by prísť naozaj veľké zemetrasenie, aby prehodnotili svoj pohľad na svet.

Hospodárenie s časom

Keď mám pocit, že ľudia sa chcú viac hádať a dokazovať si svoju pravdu ako sa niečo dozvedieť, vzdávam tento nezmyselný boj a idem robiť zmysluplnejšiu činnosť. Naučil som sa hospodáriť s časom rozumnejšie a venovať ho tam, kde bude mať nejaký úžitok. Aký má úžitok venovať čas niekomu, kto si chce len dokazovať svoju pravdu a nie je ochotný prijať argumenty druhej strany a dozvedieť sa tak niečo viac? Ľudia majú často odmietavý postoj, ktorý nikam nevedie. Nesnažia sa pochopiť druhú stranu a stále si dokolečka melú to svoje. Na internetových diskusiách je krásne vidieť ako majú ľudia veľkú potrebu hádať sa a dokazovať si pravdu. Nechcú sa nič dozvedieť. Chcú si len honiť ego a niečo si dokázať. S takými ľuďmi neradno strácať čas.

Čas sa dá využiť oveľa efektívnejšie. Čas môžeme investovať do toho, v čom vidíme zmysel a úžitok. Aký úžitok má hádzanie hrachu na stenu? Je to len strata času a energie.

Pokiaľ si ľudia nerozumejú, je to často kvoli tomu, že majú o tej istej veci rozdielne vedomosti a rozdielnu úroveň vedomia. Ak sa človek nechce dozvedieť o danej veci viac z našeho uhlu pohľadu, nemá zmysel s ním strácať ďalej čas. Ak vidím, že niekto má záujem pozrieť sa na danú tému aj z môjho uhlu pohľadu a chce sa dozvedieť viac, je to príjemné a som ochotný mu venovať čas. A som tiež ochotný dozvedieť sa viac o iných pohľadoch. Ale keď vidím, že si niekto stále len mele to svoje a neberie do úvahy moje slová, takému človeku nemám potrebu venovať svoj drahocenný čas. A takých ľudí je hlavne na internete veľmi veľa. Ak by som sa mal každému z nich venovať a hádať sa s nimi, nerobil by som celé dni nič iné.

Netvrdím, že som vševedúci. Tvrdím, že som ochotný dozvedieť sa viac o iných uhloch pohľadu. Lenže častokrát debatujem s ľuďmi, ktorí majú podobný uhol pohľadu na vec, aký som mal ja pred niekoľkými rokmi. Teraz sa na rovnakú vec pozerám inak a snažím sa im vysvetliť svoj uhol pohľadu. Ale keď ho nepríjmu, bohužiaľ. Komu niet rady, tomu niet pomoci. Veľmi rád venujem čas ľuďom, ktorí sú otvorení. Ale už nerád mrhám časom na ľudí, ktorí si tvrdohlavo obhajujú svoj pohľad na vec a nepozrú sa na ňu z inej strany.

Čas je to najcennejšie čo máme a mali by sme ho využívať lepšie ako hádzaním hrachu na stenu.